Komponista
Astor Piazzolla a tango nuevo, stručne
Kto bol, čo tango nuevo skutočne zmenilo a prečo je dnes celé divadlo v Buenos Aires postavené okolo jeho hudby.
Skontrolujte termíny a ceny ↗Piazzolla, v dátumoch
| Rok | Čo sa stalo |
|---|---|
| 1921 | Narodil sa v Mar del Plata, Argentína |
| 1925 | Rodina sa presťahuje do Greenwich Village v New Yorku |
| pribl. 1929 | Otec mu kúpi bandoneón v newyorskom bazári |
| 1954 | Študuje kompozíciu u Nadie Boulanger v Paríži |
| 1960 | Zakladá svoje Prvé kvinteto, klasickú zostavu tango nuevo |
| 1965–70 | Komponuje Cuatro Estaciones Porteñas (Štyri ročné obdobia v Buenos Aires) |
| 1992 | Umiera v Buenos Aires vo veku 71 rokov |
Detstvo prežité celkom inde
Piazzolla sa narodil v roku 1921 v prímorskom meste Mar del Plata, no väčšinu detstva strávil ďaleko od Argentíny — jeho rodičia sa presťahovali do newyorskej Greenwich Village, keď mal štyri roky, a neskôr sa usadili v Little Italy na dolnom Manhattane. Práve v New Yorku, okolo roku 1929, jeho otec zbadal v záložni bandoneón a kúpil ho synovi; Piazzolla vyrastal ako argentínske dieťa na drsných newyorských uliciach, naučené brániť sa napriek krívaniu, a doma mu hrali otcove platne Carlosa Gardela a Julia de Cara po boku jazzu a klasickej hudby z rádia okolo neho.
Späť v Buenos Aires, hrá niekto iný tango
Rodina sa vrátila do Argentíny na konci 30. rokov a Piazzolla strávil začiatok kariéry ako profesionálny bandoneonista v orchestri Aníbala Troila, jedného z určujúcich tradičných tango zoskupení tej doby — uznávaný, stabilne zamestnaný a hrajúci aranžmány, ktoré neboli jeho vlastné. Mimo pódia potichu študoval klasickú kompozíciu u argentínskeho skladateľa Alberta Ginasteru a budoval si druhé, vážnejšie hudobné vzdelanie, o ktorom jeho kolegovia z orchestra nemali dôvod vedieť.
Lekcia v Paríži
V roku 1954 ho skladateľská cena poslala do Paríža študovať u Nadie Boulanger, učiteľky stojacej za generáciou významných skladateľov 20. storočia. Piazzolla jej najprv zahral svoje klasické skladby a tangá si nechal bokom, zahanbený, že sa pri symfonickom písaní zdajú nevážne. Keď napokon začula pár taktov jedného z nich, zastavila ho uprostred frázy: toto, povedala mu, je Piazzolla — nie starostlivé klasické cvičenia, ktoré jej dovtedy predkladal. Čoskoro nato sa vrátil domov do Buenos Aires a začal písať tango po svojom, namiesto toho, aby ho skrýval za inými formami.
Čo vlastne tango nuevo je
Tango nuevo nie je nový tanečný krok ani marketingová nálepka — je to Piazzollovo prepracovanie harmónie a formy tanga, ktoré si požičiava disonancie a kontrapunktické písanie z jazzu a klasickej kompozície a upravuje ich pre malý komorný súbor (klavír, husle, bandoneón, elektrická gitara a kontrabas v jeho vlastných kvintetoch) namiesto veľkého tanečného orchestra. Roky bolo písané tak, aby sa dalo rovnako počúvať ako tancovať, a tradicionalistické Buenos Aires ho spočiatku vnímalo ako útok na žáner, nie ako jeho vývoj — Piazzolla údajne dostával vyhrážky za to, ako ďaleko vzdialil tango od jeho tanečných koreňov, kým si ho širšie mesto napokon osvojilo.
Štyri ročné obdobia po jeho
Medzi rokmi 1965 a 1970 Piazzolla napísal svoje Cuatro Estaciones Porteñas — Buenos Aires na jar, v lete, na jeseň a v zime — zložené ako štyri samostatné skladby za päť rokov, nie ako jedna objednaná suita, a až neskôr zoskupené a uvádzané spolu ako výslovná odpoveď Vivaldimu. O desaťročia neskôr ruský skladateľ Leonid Desyatnikov celý cyklus prepracoval pre sláčikový orchester a husľového sólistu a zámerne doň vpletal priame citácie z Vivaldiho pôvodných Štyroch ročných období, čo je verzia, ktorú dnes koncertné publikum pozná najlepšie. Práve tomuto cyklu, nie všeobecnému výberu najlepšieho, je venovaný a okolo neho postavený program Teatro Astor Piazzolla.
Prečo má divadlo a nielen pamätnú tabuľu
Piazzolla zomrel v Buenos Aires v roku 1992 vo veku 71 rokov, keď sa tango nuevo už stalo z kontroverznej menšinovej chuti jednou z najvyvážanejších hudobných myšlienok mesta, hranou a študovanou ďaleko za hranicami Argentíny. Divadlo vnútri významnej pasáže z roku 1915, kde každý večer hrá sexteto s jeho vlastnou inštrumentáciou a repertoárom namiesto všeobecného tango spevníka, funguje ako pomerne priame pokračovanie tejto hudby, nie ako tematická pocta postavená len okolo jeho mena.